Vravím si: ,,Nech ma len neopúšťa.“
Ráno cestou do školy stretám Nicolasa. On ma vlastne nepozná, preto nepíšem ,,sa stretám s Nicolasom“. Má v ušiach slúchadlá, rozšafnú a zároveň súladnú chôdzu, silno estetický, trochu namyslený úsmev typického Francúza. A ja sa zamýšľam nad tým, či vôbec poznám nejakého všedného profesora na stredných školách. No v porovnaní s ním vlastne aj áno.
Nie je sychravo, celkom obstojne nemrzne, toto ,,stretnutie“ (resp. zhliadnutie) vo mne prebudilo bohéma a tak cestou začínam dumať nad tým, že toto ráno si hádam aj zaslúži svoje zvečnenie v podobe haiku (ktoré by bolo v podstate moje prvé v živote). V tom uvidím na ceste ježka, zrazeného. Môj vnútorný svet ma v tom momente vyhadzuje za dvere aj s celým haiku.
Deň beží, veľa stretnutí s veľa ľuďmi, všetko sa rieši, nič sa nevyrieši, stretnutia sa končia. Už nebolo žiadne ďalšie ,,zhliadnutie“. Ostávam stáť pred pomyselnými zatvorenými dverami. Sama. Moje haiku odišlo. Asi má nejaké stretnutie.
Vravím si: ,,Nech ma len neopúšťa. Nech ma len neopúšťa pocit, že človek nie je opustený.“
Komentáre