Docestujete k moru a ono to prší
tragikomický sujet (čradžikomikaj sjudžet)
Postava v daždi stojí na kraji útesu, vlny sa trieštia o skaly, osobe akoby stekali z očí slzy, voda hučí. A napriek tomu je počuť: ,,Super, nie je nič príjemnejšie, ako keď slaná voda chrstne do ksichtu.“
Ľudia pri úvahách o živote navštevujú pochmúrne a opustené miesta nie preto, že je to brutálne sentimentálne, ale preto, že tam nikto nie je.
Marla tu stojí sama, pretože uvažuje o svojej samote. Ktovie, o čom by uvažovala v dave ľudí. O svetovom mieri asi.
Našla si kedysi spriaznenú dušu, s ktorou by šla na koniec sveta aj späť, ale nie je im súdené byť spolu. Teda niežeby mali súdny zákaz sa stretávať. A vôbec, nie je pekné chytať Marlu za slovíčka, keď mlčí!
Život plynie (celé 2 neznesiteľné týždne), voda tečie, slnko žiari. Pán H. je niekde ďaleko, možno ani netuší, že sa dostal s Marlou do spriaznenosti. Je to možné? Vyzerá, že áno. Ak sa náhodou Marla niekedy narodila pod šťastnou hviezdou, tá už určite dávno padla. Niekoľkokrát.
Marla sa kníže tesne nad okrajom, zo špičiek na päty a opačne, z dlaní na prsty stojac na rukách. Presne tak – sú tam len oni dvaja – Marla a jej sarkazmus.
Prosím, pán H., príď zachrániť Marlu. Irónia je len poslednou zbraňou v rukách tých najcitlivejších.
Marla padne na kolená, zaborí tvár do dlaní a nechtiac ochutná slanosť morskej vody na perách. Vtedy príde ten osudový nápad. Nič už nemá cenu a preto sa rozhodla utopiť. Bude plakať slané slzy tak dlho, až kým sa nezdvihne hladina a more ju nevezme so sebou.
Venované pánu H., do posledného zrnka soli.